je náročné charakterizovať. Nechcem uraziť ľudí, ktorí vedia o čom je reč a ktorí vkladajú mnoho úsilia do vytvorenia kvalitných jedál a ponúknutia kvalitných služieb.
Ale povedala by som, že je ich žalostne málo. A naopak stretávame sa skôr so zákazníkmi, ktorí vletia do reštaurácie, sami sa usadia, (najlepšie 2 ľudia za stôl pre 6 a viac osôb), a po minúte sedenia sa začnú obzerať, kde je niekto, kto ich obslúži. Presne to som dnes videla v reštaurácii keď som išla na neskorý obed.
Ako som tam tak sedela a pozorovala ako reštaurácia pulzuje, uvedomila som si, že to bola poriadna arytmia. Totálny nesúlad názvu reštaurácie, jedálneho lístka a interiéru. Napriek tomu, že personál mal rovnošaty, nezachránilo to celkový dojem. Košele mohli byť vyžehlené. (mimochodom kvalita jedla bola presne taká akú som očakávala, takže by mali plusové body, ale o tom nie je tento príspevok).
Nie som snobka. Ale ak nemusím bežať do práce, lebo polhodinová obedná prestávka sa mi končí, chcem si jedlo v reštaurácii vychutnať. Chcem si užiť, že niekto iný navarí a umyje riad. Veď za to platím! Neprajem si aby ma personál naháňal. Ak sa čašník už tretíkrát pýta či som si už vybrala a ja mám stále zavreté menu pred sebou, nechápem. Neučia sa to v škole? Nevidia? Nerozumejú tomu?
Ako to, že toľko ľudí chodieva jedávať do reštaurácií a len málo z nich ovláda etiketu? Zoberme si na paškál reštaurácie strednej triedy. Žiadne pajzle ani super nóbl reštaurácie, kde chodieva na večeru horných desaťtisíc. Bežné reštaurácie ponúkajú obedové menu, čo je dnes takmer nutnosťou aby spravili aspoň aký taký obrad. Beazazlievam im to, bohužiaľ musia. Možno práve tento rýchly obed: prídem, sadnem si, vyberiem si číslo, čašník spraví objednávku, polievka a hlavné jedlo sú na stole takmer naraz, zaplatím a bežím späť do práce, má za následok našu gastronomickú nevychovanosť.
Keď ideme na večeru s rodinou, priateľmi alebo len tak vo dvojici je to takmer otázka pol hodiny. Žiadne predjedlo a ak tak len polievka, lebo to sa tak má! Hlavné jedlo musí byť niečo tradičné, a o dezerte v reštaurácii nikto z nás ani nechyroval.
Skôr ako si odložíme kabáty, čašníci bez pozdravu a úsmevu, od nás chcú vedieť čo budeme piť. Skôr ako otvoríme menu, nápoje sú na stole a už chcú vedieť, čo budeme jesť. Ak ich aj poprosíme o strpenie, za pol minúty je pri nás iný čašník a pýta sa nás to isté. Kde je rozdelenie rajónov alebo komunikácia medzi zamestnancami? Prípadne sedíme pol hodiny a dvaja čašníci sa rozprávajú o včerajšej oslave tak hlučne, že aj my už vieme všetky detaily predchádzajúcej noci.
No nehovorme len o zamestnancoch. Ako zákazníci nie sme o nič lepší. Nezatvárame vchodové dvere keď prichádzame, nepýtame sa, kde si môžeme sadnúť, všetko nás otravuje a máme totálne hlúpe požiadavky. A hlavne musím povedať, že si nevieme objednávať! Najlepšie je aby si zákazníci premysleli čo vlastne chcú (niekedy to vyzerá tak, že zákazník chce rizoto ale najlepšie bez ryže!). A keď dostanú, čo si objednali, nie sú spokojní, pretože medzitým už zabudli čo chceli (toto si nevymýšľam, to som zažila!) prípadne to mysleli úplne inak ako to povedali.
Nechápem, prečo ľudia s určitými stravovacími návykmi najprv do reštaurácie nezavolajú, aby si overili, že dostanú to, čo chcú alebo môžu jesť. Úplne bežná praktika v zahraničí. Rezervovanie stola v reštaurácii na konkrétnu hodinu tiež nie je práve obľúbené. Pritom by si práve zákazníci mohli ušetriť zbytočnú cestu. A netrúfam si odhadnúť koľko ľudí rozumie rozdielu medzi pripravenými jedlami a jedlami a´la cart.
Inou čudnou praktikou je, že akúkoľvek pizzu si objednáte, vždy je na vrchu hrášok a/alebo kukurica z konzervy. Stretla som sa s tým, že mi šalát naservírovali do pohára na zmrzlinu. A asi to tak robili zvyčajne, lebo nikto mi nepovedal nič ako, „Bohužiaľ už nemáme šalátové misky, museli sme improvizovať". To by som pochopila. Účtovanie za chlieb k polievke mi až tak nevadí, ale aspoň by mohol byť čerstvý. A zeleninová príloha k čomukoľvek čo si objednám, tiež nie je výhra. Chrumkavá červená kapusta v perkelte nie je vizuálne ani chuťovo veľmi vábna. No ale čo už.
Posledným gólom je zvyčajne platenie. Čašník prinesie blok, zvyčajne v ruke a stojí nad vami, kým si ho prezeráte. Ak je s blokom všetko v poriadku, zvyčajne vám nemá vydať a beží spať ku kase. Drobné vám prinesie v hrsti a nasype vám ich do dlane. A pritom by stačili len také malé podšálky a hneď by to bolo krajšie a príjemnejšie. Na druhej strane ani nechávanie prepitného nie je tradíciou medzi pospolitým ľudom slovenským. Ak nie som spokojná, tringelty nenechávam. Ak som spokojná len s určitou časťou toho za čo platím, zvyknem kuchárovi alebo čašníkovi zaplatiť nejaké pitie. A ak som nad mieru spokojná nechávam zvyčajne 10 percent z účtu!
Nemám vzdelanie v oblasti gastronómie, ale mám zdravý sedliacky rozum. Vidím a počujem. Skúsme na sebe zapracovať aby sme pozdvihli naše gastronomické povedomie a oprášme slušné správanie.
Prajem veľa chutných večerí a príjemne strávených chvíľ, keď za vás všetko urobí niekto iní!
